Vedci vytvorili mapu najšteklivejších miest na ľudskom tele. Sú prekvapivo podobné naprieč kultúrami
Šteklenie dokáže vyvolať smiech prakticky okamžite, no neznamená to, že je nám zároveň príjemné. Nový výskum navyše ukazuje, že bez ohľadu na kultúrne prostredie máme najšteklivejšie miesta na tele veľmi podobné. Vedci však stále nepoznajú jednoduchú odpoveď na otázku, prečo sú práve tieto oblasti také citlivé.
Výskumníci z Radboud University a Karolinska Institutet skúmali skúsenosti 448 ľudí z Číny, Holandska a Grécka. Výsledky publikované v časopise Nature Human Behaviour odhalili nápadné podobnosti medzi všetkými tromi skupinami.
Podpazušie, chodidlá aj brucho. Šteklenie má svoje „horúce miesta“
Účastníci mali na obrázkoch ľudského tela vyznačiť oblasti, na ktorých sú najviac štekliví. Napriek rozdielnemu kultúrnemu pôvodu vznikli veľmi podobné mapy.
Medzi najšteklivejšie časti tela patrili predovšetkým podpazušie, chodidlá, brucho a boky trupu. Citlivou oblasťou bol u mnohých ľudí aj krk.
Vedci následne porovnávali tieto miesta s hrúbkou kože, citlivosťou na bežný dotyk či tým, ako príjemný nám dotyk na jednotlivých častiach tela pripadá. Ukázalo sa však, že žiadny z týchto faktorov nedokáže šteklivosť jednoducho vysvetliť.
Najtenšia koža automaticky neznamená väčšiu šteklivosť
Jedna z možných teórií predpokladala, že šteklivejšie sú oblasti s tenšou kožou. Výsledky ju však nepodporili. Napríklad pery či očné viečka majú veľmi tenkú kožu, napriek tomu nepatria medzi hlavné miesta vyvolávajúce šteklivú reakciu.
Rovnako sa nepotvrdilo, že by išlo jednoducho o najzraniteľnejšie časti ľudského tela alebo oblasti najcitlivejšie na obyčajný dotyk.
O niečo lepšie výsledky priniesla myšlienka, ktorou sa zaoberal už Charles Darwin. Podľa nej môžu byť šteklivejšie časti tela, ktorých sa pri každodennom živote dotýkame menej často. Ani tento faktor však podľa autorov nedokáže celý fenomén vysvetliť.
Smejeme sa, hoci nám šteklenie nemusí byť príjemné
Zaujímavý rozpor vedci objavili medzi smiechom a pôžitkom. Smiech bol najčastejšou reakciou na šteklenie, no samotný zážitok mnohí ľudia nepovažujú za príjemný.
V detstve si šteklenie užívalo približne 42 % opýtaných, zatiaľ čo medzi dospelými to bolo 35 %. Viac ako štvrtina účastníkov ho označila za nepríjemné a veľká časť dospelých k nemu mala neutrálny postoj.
Až 77 % respondentov si zároveň myslelo, že ľudia šteklia ostatných preto, aby ich rozosmiali. Väčšina však neverila, že samotný smiech automaticky znamená, že si šteklený človek situáciu užíva.
Šteklenie môže mať hlboké evolučné korene
Podobnosti sa neobjavili iba medzi jednotlivými ľudskými kultúrami. Vedci upozorňujú, že podobné správanie možno pozorovať aj u ľudoopov.
Šteklenie sa navyše najčastejšie odohráva medzi ľuďmi, ktorí majú blízky vzťah. V detstve nás zvyčajne šteklia starší členovia rodiny, zatiaľ čo v dospelosti sa častejšie objavuje medzi rovesníkmi či partnermi. S pribúdajúcim vekom jeho frekvencia zároveň klesá.
Výskumníci preto predpokladajú, že môže ísť o evolučne veľmi starú súčasť sociálneho správania. Jej presný význam však zostáva nejasný.
Vedci teraz pokračujú vo výskume aj v špeciálnom laboratóriu, kde dokážu pomocou robotického zariadenia kontrolovane štekliť chodidlá dobrovoľníkov. Lepšie pochopenie šteklivosti by mohlo odhaliť viac o tom, ako mozog prepája dotyk, pohyb, emócie a sociálne správanie.
