10 lekárskych praktík histórie, horších ako tie najzákernejšie choroby
Dnes berieme modernú medicínu ako samozrejmosť: anestéziu, antibiotiká, sterilné prostredie či prísne testovanie liekov. V minulosti však mnohé „liečby“ vznikali z omylov, poverčivosti alebo z predstavy, že utrpenie pacienta je súčasťou uzdravenia. Niektoré postupy boli bolestivé, riskantné a niekedy dokonca zabíjali častejšie než choroba, ktorú mali liečiť.
1. Krviprelievanie
Krviprelievanie bolo stáročia jednou z najbežnejších metód pri horúčke, bolestiach hlavy či „slabosti“. Lekár otvoril pacientovi žilu a nechal krv odtiecť do nádoby. Vychádzalo to z predstavy, že telo musí mať rovnováhu štyroch „telových štiav“ a že choroby vznikajú z prebytku krvi. Niekedy sa používali pijavice, ktoré krv odsávali. Problém bol jasný: oslabený pacient mohol prísť o ďalšiu dôležitú tekutinu, čo zhoršilo jeho stav.
2. Hydroterapia
Začiatkom 20. storočia sa voda používala aj ako liečba duševných chorôb v inštitúciách. Nešlo však o príjemné kúpele. Pacientov dávali do teplých alebo studených kúpeľov na dlhé hodiny, niekedy aj dni, často v malých miestnostiach s minimom podnetov. Používali sa aj mokré zábaly – plachty namočené v rôznych teplotách, ktoré telo zvierali celé hodiny. Dnes sa hydroterapia používa najmä na rehabilitáciu, bolesť a uvoľnenie, no vtedy skôr pripomínala formu kontroly a vyčerpania.
3. Urínová terapia
Pitie vlastného moču alebo natieranie moču na kožu sa propagovalo ako alternatívna medicína. Popularitu tejto metóde dal britský naturopat John W. Armstrong. Zástancovia tvrdili, že moč obsahuje látky či protilátky, ktoré majú pomáhať pri rôznych chorobách. Podstatné však je, že na tieto tvrdenia neexistovali dôkladné vedecké dôkazy. Okrem nechuti a hygienických rizík mohla takáto „liečba“ viesť k odkladaniu reálnej pomoci.
4. Liečba ortuťou
Ortuť dnes poznáme ako toxickú, no kedysi bola v rôznych civilizáciách používaná ako elixír, masť či liek. Zvlášť známa bola pri liečbe syfilisu. V niektorých prípadoch sa zdalo, že zaberá, no zároveň často spôsobovala ťažké poškodenie orgánov – najmä obličiek a pečene. Pacient tak mohol „vyhrať“ nad jednou chorobou, ale prehrať s otravou.
5. Inzulínový šok (inzulínová kóma)
Inzulínový šok sa kedysi používal ako jedna z prvých „úspešných“ terapií schizofrénie. Pacient dostal vysokú dávku inzulínu, ktorá ho priviedla do bezvedomia alebo kómy. Po prebudení sa mohol javiť pokojnejší a menej agresívny, čo sa považovalo za zlepšenie. Ide však o extrémne nebezpečný postup – pracoval na hrane života a smrti a pre pacienta bol veľmi nepríjemný.
6. Plesnivý chlieb na rany
Znie to odpudivo, ale plesnivý chlieb sa v staroveku prikladal na rany či infekcie – napríklad v Srbsku, Číne, Grécku alebo Egypte. Ľudia verili, že to zastaví infekciu alebo „vyženie“ príčinu choroby. Zaujímavé je, že pleseň môže obsahovať látky s antibakteriálnym účinkom, čo pripomína primitívnu formu antibiotík. Problém bol, že nikto nekontroloval druh plesne ani čistotu, takže riziko komplikácií bolo vysoké.
7. Lobotómia
Lobotómia bola zákrok, pri ktorom sa prerušovali nervové spojenia v prednej časti mozgu. Používala sa pri schizofrénii, bipolárnej poruche a iných duševných ochoreniach. Spočiatku sa o nej hovorilo ako o „zázraku“, no následky mohli byť devastujúce. Najznámejšia bola transorbitálna lobotómia, kde sa nástroj podobný ľadovému bodcu vtláčal cez očnú jamku do mozgu. Neskôr túto prax nahradili lieky a šetrnejšie terapie.
8. Hemiglossektómia
Hemiglossektómia znamená odstránenie časti jazyka. Historicky sa používala ako „liečba“ koktania a problémov s rečou. Nemecký chirurg Johann Frederich Dieffenbach zmenšoval pacientom jazyk kliešťami, no postup bol tak nebezpečný, že pri ňom ľudia umierali a neskôr sa považoval za neprijateľný. Dnes sa koktanie rieši najmä logopédiou, nie amputáciou.
9. Elektrokonvulzívna terapia (ECT)
ECT, známa ako šoková terapia, využíva elektrický prúd na vyvolanie záchvatu. Zaviedla sa v 30. rokoch pri liečbe ťažkej depresie. Kedysi sa podávala často (aj viackrát týždenne), pri niektorých pacientoch dokonca viackrát denne. Neskôr s príchodom liekov klesla, potom sa opäť používala vo vylepšenej forme – s anestéziou a lepšími bezpečnostnými postupmi. Dodnes sa používa najmä v prípadoch, keď iná liečba zlyhá.
10. Trefinácia
Trefinácia je vŕtanie otvoru do lebky, aby sa odhalili vrstvy okolo mozgu. V minulosti sa verilo, že takto „uniknú zlí duchovia“, alebo že to pomôže pri bolestiach hlavy, kŕčoch či infekciách. Najprv sa kosť zoškrabávala kameňom, neskôr sa používali primitívne vrtáky a píly. Dnes sa podobný princíp využíva pri určitých neurochirurgických zákrokoch (napríklad pri hematómoch), no v sterilných podmienkach, s anestéziou a presnými nástrojmi.
Záver
Pri čítaní týchto príkladov je jasné, aký obrovský kus cesty medicína prešla. Kedysi sa liečilo krvou, ortuťou, kómou či zásahom do mozgu „naslepo“. Dnes sa veľká časť týchto postupov považuje za neetickú alebo nebezpečnú – a právom.
