Dva roky po tom, čo Felicii Simion diagnostikovali ťažkú popôrodnú depresiu, jej začala chýbať príroda. Bolo pre ňu náročné sa s ňou spojiť, akoby ju niekto odpojil od vlastných koreňov.
Úľavu začala hľadať v ľuďoch a v mestskom prostredí, ponorila sa do ríše rušných ulíc, kaviarní a nekonečného množstva práce. Keď odchádzala z mesta, už nepociťovala radosť z ticha na vidieku, v horách alebo pri mori. To, čo predtým milovala, bolo teraz akoby bez chuti. Chýbalo jej spojenie so slnkom, zemou a vetrom.
Vybrať sa na Island bolo pre ňu preto jednoduché. Vždy si predstavovala tamojšiu prírodu celkom surovú, až nadpozemskú. Bez jediného zásahu človeka. Predstavovala si ju ako scenériu, ktorá v nej uvoľní tie najdivokejšie emócie a ktorá v nej vyvolá strach a úzkosť, úctu a vďačnosť zároveň.
Prostredníctvom fotografie a performancie chcela vyjadriť všetky tieto nové pocity. Preto sa rozhodla predstaviť si spojenie s prírodou prostredníctvom vlnených nití, ktoré by ju spájali s prírodnými prvkami, ako sú ľad, kamene alebo piesok.
Počas cesty zažila vietor s rýchlosťou 70 km/h, mínusové teploty a pohľady turistov, ktorí ju často zastavovali a fotografovali. Stála pred krátermi, vodopádmi a oceánom a nikdy nepocítila ani najmenší náznak strachu. Cítila, ako sa jej život vlieva do žíl, do mozgu, akoby ju niekto spájal s jej strateným duchom.
Na Islande sa jej podarilo splynúť s prírodou a stať sa jej súčasťou. Nebola len človekom, ale aj nositeľkou života. Podarilo sa jej nájsť, čo hľadala.
