Severná Kórea – ako si vlastne zarába na svoje „prežitie“? Toto sú hlavné piliere jej ekonomiky
Severná Kórea – najizolovanejšia krajina na svete. A dvadsaťpäť miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije na pokraji totálnej chudoby. A predsa sa v KĽDR hromadne zbrojí, budujú mamutie stavby, jednoducho to stále nejako drží pokope. Krajina si z prežívania spravila remeslo. Biznis model? Všetko čo sa dá speňažiť – bez výnimky. Článok si môžete prečítať alebo pozrieť vo forme videa na našom YouTube.
Severná Kórea je ako starý stokrát zalátaný stroj, ktorý by už dávno nemal fungovať, ale funguje. No nie vďaka obchodu či technológiám. Hrubý národný produkt na obyvateľa je totiž jeden z najnižších na svete, oficiálny export doslova neexistuje a internet je zábavkou iba pre vyvolených. V normálnom svete by takýto režim už dávno padol. V Severnej Kórei však takáto logika nemá priestor. Drží sa pokope len vďaka peniazom, ktoré dokáže získať tam, kde legálna ekonomika dávno skončila.
Drogy ako štátny monopol
Takže začneme zhurta. Viete ako sa najlepšie točí drogový biznis? Keď ho má pod palcom štátny aparát a platia iné zákony. Presne tak, ako je to v Severnej Kórei. Pod dohľadom štátu tu napríklad vo veľkom prebieha výroba a predaj amfetamínu. Začalo to v 90-tych rokoch počas ničivého hladomoru, keď režim bez akýchkoľvek okolkov začal vyrábať vo svojich podnikoch pervitín ako zdroj žiadaných devíz.
Výskumné laboratóriá sa preorientovali z liekov na drogy, z farmaceutov sa stali drogoví chemici. Predajný kanál? Čína a juhovýchodná Ázia, občas aj Spojené štáty a Európa. A čo je najbizarnejšie – užívanie amfetamínu sa rozšírilo aj doma. V čase núdze to bola prvá pomoc proti únave a hladu. Pingdu – alias „ľadová droga“ bola v Kórei dokonca tak bežná záležitosť ako v iných krajinách fajčenie.
„Ľudia si ňou liečili bolesť hlavy, zápal pľúc aj vyčerpanie. Nevedeli, že je to droga. Bola to jediná vec, ktorá účinkovala.“ – výpoveď utečenca z provincie Hamgyŏng.
Severná Kórea má elitných hackerov, ktorí jej už dokázali získať miliardy
Severná Kórea nie je žiadne Silicon Valley, no predsa kybernetické útoky z tejto krajiny patria medzi najväčších strašiakov veľkých obchodných korporácií po celom svete. Severná Kórea si dokázala vychovať celú generáciu elitných hackerov, ktorých cieľ je jasný: získať pre štát a vládnu kliku čo najviac peňazí. V akejkoľvek forme.
Medzi najznámejšie hackerské kúsky pripisované Severnej Kórei patrí útok na Sony Pictures v roku 2014, „vypustenie“ WannaCry ransomvéru v roku 2017, či časté útoky na kryptomenové burzy, za ktorými stojí Lazarus Group, najznámejšia hackerská jednotka napojená na severokórejský režim. Len za rok 2022 podľa OSN títo hackeri dokázali v kryptomenách ukradnúť viac ako miliardu dolárov.
Kyberútoky často prebiehajú cez falošné profily na Linkedln-e, alebo aj podvodné ponuky práce, nie je žiadnou zriedkavosťou, že sa severokórejci ponúknu ako etickí hackeri ponúkajúci pomoc, vďaka čomu tak získajú dôležité prístupy do systémov. Elitní kórejskí hackeri často pracujú aj mimo svojej krajiny, napríklad v Číne, Rusku či Malajzii, pričom ako kamufláž používajú nejakú oficiálnu IT firmu.
„Severná Kórea spravila z kybernetickej kriminality štátny podnik. A je v tom lepšia, ako by sme si chceli pripustiť.“ – John Demers, bývalý námestník amerického ministra spravodlivosti pre národnú bezpečnosť
Otrocká práca za hranicami Kórei
Severná Kórea je možno najizolovanejšou krajinou na svete, no na druhú stranu nemá žiadny problém poslať svojich obyvateľov za hranice. Samozrejme nie ako turistov, ale ako žiadanú pracovnú silu.
Skromné odhady hovoria o státisícoch Kórejcov pracujúcich v cudzine ako je Čína, Rusko, Blízky východ či Afrika. Tí tam pod dozorom, bez kontaktu s miestnymi a bez slobody pohybu, pracujú v baniach, stavbách a ďalších odvetviach, často až v neľudských podmienkach. Pričom skoro celý ich zárobok smeruje domov, štátu, ktorý z týchto krvopotne zarobených peňazí financuje svoj režim – armádu, zbrane, či luxus pre elity.
Vojaci ako tovar
Najnovší rozmer severokórejského exportu pracovnej sily predstavuje nasadenie severokórejských vojakov v zahraničnom vojnovom konflikte. Na strane Ruska proti Ukrajine.
Ako hovorí Sung-Yoon Lee, expert na KĽDR z Tufts University: „Severná Kórea predáva svoje uniformy rovnako, ako predáva prácu svojich baníkov. Jediný rozdiel je, že títo muži môžu strieľať.“
Pre Rusko je to nielen lacná vojenská sila ale aj demonštrácia medzinárodnej podpory, hoci sa jedná v úvodzovkách „len“ o autoritársky severokórejský režim. Na oplátku Kim Čong-unov režim získava peniaze, pravdepodobne aj ropu, zbrane a technológie. Podľa zahraničných analytikov takto ide o najpriamejší vojenský zásah KĽDR mimo Áziu za posledných 70 rokov.
Formálna ekonomika len ako kulisa, dobre funguje iba „jangmadang (čangmadang)“
Inak, na papieri má Severná Kórea v podstate všetko čo aj ostatné riadne fungujúce krajiny. To znamená štátne podniky, aj rozvojové plány, štatistiky… V skutočnosti je však táto ekonomika vo veľkej miere iba fiktívna.
Obyčajní ľudia prežívajú iba vďaka „jangmadang“(čangmadang), čo je severokórejská verzia farmárskych trhov v kombinácii s bazárom a pokútnym obchodom. Dokonca tu neformálne tvoria najväčšiu ekonomiku v štáte. V podstate sú jangmadang (čangamdang) stále nelegálne, no režim ich ticho toleruje. Na vidieku je to totiž ozaj jediný spôsob ako prežiť, obyvatelia tu obchodujú s potravinami, oblečením, elektronikou i liekmi, ktoré najčastejšie pochádzajú z Číny. Na oplátku si štát vyberá všimné a tvári sa, že nič nevidí. Za ich vznikom stojí brutálny hladomor, ktorý krajinu opanoval v druhej polovici 90-tych rokov minulého storočia.
Hladomor zlomil krajinu – ale nie režim
Na konci tisícročia postihla Severnú Kóreu najväčšia humanitárna katastrofa v jej moderných dejinách. Hladomor. Ten podľa rôznych odhadov priamo pripravil o život 200 tisíc až 3 milióny ľudí.
Ako je vôbec možné, že k takémuto kolapsu došlo v krajine, ktorá sa dovtedy chválila svojou sebestačnosťou? Nuž, v prvom rade padol Sovietsky zväz a Severná Kórea tak stratila svojho „patróna“ a teda aj pravidelný prísun lacnej ropy, hnojív, potravín a technológie. Následne skolabovala centrálna ekonomika. Potraviny boli na prídel, a kým v roku 1994 to ešte bolo 450 gramov na hlavu a deň, o tri roky neskôr už len 128 gramov! K tomu v rokoch 1995 a 1996 prišli silné dažde a povodne, čo ešte viac narušilo už aj tak krehkú situáciu.
Počet obetí by bol však oveľa nižší, pokiaľ by Kim Čong-ilov režim prijal medzinárodnú humanitárnu pomoc včas. Žiaľ, strach z priznania zlyhania bol väčší ako hlad ľudí v krajine. A čo je najšokujúcejšie? Režim to bez úhony prežil a dokonca sa z toho poučil.
Severná Kórea musí šokovať
Kim Čong-unov režim veľmi rýchlo zistil, že pozornosť sveta znamená peniaze. Jadrové testy, testovanie balistických rakiet, vyhrážanie… Je to ako divadlo, každý podzemný výbuch, každé prskanie slín Kim Čong-una za rečníckym pultom a jeho reči o odplate a ohnivej záhube. Svet len zhíkne, trhy zareagujú, médiá sú vo vytržení. A potom? Potom vodca ponúkne dialóg a Západ ustúpi. Poskytne humanitárnu pomoc, časť sankcií zmierni alebo úplne zruší. Severná Kórea splní aspoň nevyhnutné minimum a opäť eskaluje ďalší konflikt.
„Čím viac sa svet bojí Severnej Kórey, tým viac má dôvodov ju počúvať. A keď ju počúva, musí za to zaplatiť.“ – Ankit Panda, bezpečnostný analytik Carnegie Endowment
Nie je to teda tak, že Severná Kórea funguje aj napriek sankciám. Severná Kórea naopak vďaka nim funguje ešte lepšie. A tento systém je naozaj vyladený. Je zámerný, a pokým bude vynášať, hoci aj cez drogy, kryptomeny, otrockú prácu či vydieranie, bude veselo pokračovať ďalej.
Čo teda ešte drží tento brutálny systém pokope? Je to STRACH
Aká sila dokáže spôsobiť, že takýto brutálny systém ešte stále drží pokope? Sú to peniaze? Nie. Je to „obyčajný“ strach.
Z histórie je však zrejmé, že toto „severokórejské perpetuum mobile“ nemá šancu prežiť. Otázka tak neznie „kedy padne?“, ale „koľko ešte dokáže zarobiť, kým sa tak stane?“
