Na niektorých miestach vás naozaj nútia nosiť výhradne ich oblečenie, ktoré stojí viac ako 100 dolárov, pričom vám platia 8,50 dolára na hodinu. V dnešnom článku vám prinášame tie frustrujúcejšie a možno aj nezákonné pravidlá, ktoré museli dodržiavať ľudia pri práci v službách alebo maloobchode.
1. V obchode, kde pracujem, platí zásada “ zákazníkovi ÁNO „, čo v podstate znamená, že nemôžeme nikomu povedať nie, pokiaľ to naozaj nie je v našich rukách. Niekto sa pokúša vrátiť plavkové nohavičky, ktoré sú tri mesiace po lehote na vrátenie tovaru, chýba im hygienická vložka a na vnútornej strane je prilepená neznáma látka? „Áno, samozrejme, že ich môžeme vziať!“
2. Pracovala som pre maloobchodný reťazec, ktorý vyžadoval, aby sme nosili topánky na podpätku. Na nohách sme 6-8 hodín, takže spoločenská obuv nie je príliš pohodlná. Taktiež sme sa museli obliekať do najnovšieho oblečenia od danej značky, hoci sme na to nedostávali peniaze a dokonca ani nejakú výraznejšiu zľavu. Navyše, priemerná cena položky bola okolo 100 dolárov, takže keď zarábate len minimálnu mzdu, nevychádza to najlepšie.
3. Moja prvá letná práca bola vo veselej a lacnej kaviarni, ktorá obsluhovala vodičov nákladných áut, taxikárov a podobne. Jedným z pravidiel bolo, že som pri rozhovore s nimi musela používať oslovenia ako miláčik, láska, zlatko a podobne. Odôvodnenie majiteľa: pracovali dlhé hodiny osamote a zaslúžili si v kaviarni prejav srdečnosti. Väčšina z nich bola milá, zdvorilá a vo všeobecnosti sa držala pri sebe, ale toto pravidlo bolo hlúpe a trápne.
4. Na vysokej škole som pracovala v celkom známej sieti reštaurácií (nie Hooters, prisahám). V tejto konkrétnej franšíze patrili k uniforme tie najkratšie čierne šortky. Aj to len pre ženy. Mužskí zamestnanci mohli nosiť čierne nohavice alebo akýkoľvek štýl šortiek podľa vlastného výberu. Tieto šortky boli kratšie ako akékoľvek šortky, ktoré som si kedy kúpila sama. Vrcholom bolo, že ste ich museli nosiť celý rok, dokonca aj počas zimy. Bývajú tu mrazivé zimy.
5. Pracovala som v maloobchodnej lekárni v Arizone. V lekárni sme nesmeli mať žiadne nápoje vrátane vody. Viac sa obávali toho, že si niekto podstrčí do fľaše nejaký kodeínový sirup, ako toho, že v Arizone počas 40-stupňových letných dní zomrieme na úpal.
6. Pracoval som vo veľkej turistickej reštaurácii v mestečku na pláži. Počas letnej sezóny sme si nemohli meniť zmeny alebo sa nechať zastúpiť počas víkendov. Navyše cez veľké sviatky sme museli pracovať všetci, aj keď sme zvyčajne nemali naplánovanú smenu na ten deň. V podstate ste si nikdy nemohli vziať dovolenku. Pripadalo mi to nezákonné.
7. Keď som pracovala v zábavnom parku, naše topánky museli byť minimálne z 30 % čierne, biele alebo šedé. Naozaj to nie je nerozumná zásada, keď si uvedomíme, koľko tenisiek spĺňa túto požiadavku. Ale bolo to tak smiešne špecifické.
8. Istý čas som pracovala v obchodnom centre a môj šéf nechcel, aby sme sa zákazníkov pýtali, či potrebujú pomoc. Z nejakého dôvodu nechcel, aby sme používali slovo pomoc. Mali sme povedať napríklad ako vám môžem poradiť alebo je tu niečo, na čo vás môžem nasmerovať, alebo niečo podobné. Moja úbohá kolegyňa bola raz taká rozrušená, keď sa snažila vymyslieť nejaký alternatívny spôsob, ako povedať „pomôcť“, že pristúpila k mužskému zákazníkovi a vyprskla: „Ako vás môžem uspokojiť ?“
9. Musel som pracovať pri okienku v McDonalde. Vyžadovali od nás, aby sme stáli, hoci mojou jedinou úlohou bolo vyberať peniaze. Stoličky v odpočinkovej miestnosti boli príliš krátke, tak som si na ne položil škatuľu s náradím a sadol si na ňu.
10. Pamätám si, ako som uprostred decembra pracoval v obchode Hollister v severnom Ohiu. Museli sme nosiť žabky, aby sme si udržali ten trápny surferský vzhľad, a na predajni mohli pracovať len tí najatraktívnejší. Ak ste nespĺňali ich štandard, zostali ste vzadu. Ja som skončil po štyroch dňoch.
