Navštívte tajuplnú pohrebnú dedinu Trunyan – z jej zvykov vám bude behať mráz po chrbte
Rajský indonézsky ostrov Bali poznáme pre jeho pokojnú duchovnú atmosféru, pláže a veľkolepé chrámy. No na východnom brehu jazera Batur sa ukrýva miesto, ktoré má od bežnej turistickej destinácie veľmi ďaleko. Dedina Trunyan, obývaná pôvodným kmeňom Bali Aga, prežíva smrť úplne inak ako my. Namiesto pohrebov a kremácií tu mŕtvi ležia pod holým nebom, uložení v bambusových klietkach – bez hnilobného zápachu, ktorý je veľkým tajomstvom tejto mystickej osady.
Tajuplná tradícia ukrytá medzi horami
Trunyan je dedina prístupná len loďou, ukrytá na brehu jazera Batur pod horou Abang, s komunitou Bali Aga, ktorá si po stáročia uchováva tradície predchádzajúce príchodu hinduizmu. Oddelení nielen geograficky, ale aj kultúrne, tu žijú podľa prírodných cyklov a špecifických náboženských zvyklostí. Smrť nevnímajú ako tabu, ale ako prirodzenú súčasť existencie.
Jednou z najpozoruhodnejších tradícií je pohrebný obrad Mepasah, určený pre tých, ktorí zomreli prirodzenou smrťou. Neporušené telo zosnulých kmeň neničí ohňom, ale ukladá na zem do bambusových klietok pod posvätný strom Taru Menyan. Ten má údajne takú sladkú vôňu, že dokáže prekryť zápach rozkladajúceho sa tela. Návštevníci však často tvrdia, že necítia vôbec nič – ani vôňu, ani zápach. Miestni veria, že korene starého stromu, ktorý nerastie nikde inde na svete, pohlcujú látky z tiel a bránia nepríjemnému zápachu. Ako to však v skutočnosti je, nevie nikto presne určiť.
Na záhadnom mieste môžu spočinúť len zosobášení ľudia s neporušeným telom, preto deti a všetci ostatní sú pochovaní na iných miestach.
Tam, kde vládne ticho, pokoj a rešpekt
V okolí Trunyanu sa nachádzajú tri takéto cintoríny, no len do jedného z nich môžu nahliadnuť aj turisti. Cesta vedie cez jazero z neďalekej dediny Kedisan motorovým kanoe. Návšteva však nie je len výletom – vyžaduje tichý rešpekt a úctu. Balíjci si neželajú, aby sa z ich zvykov stala senzácia – fotografovanie mŕtvych je preto považované za hrubé porušenie duchovnej rovnováhy.
Trunyanskí dedinčania veria, že ak sa obrady nevykonajú správne, mohli by rozhnevať sopku Batur, ktorú považujú za prejav boha Brahmu. Preto pri cintoríne postavili chrám s jedenástimi pagodami a rovnaký počet majú aj bambusové klietky pre zosnulých. Po ich naplnení a rozklade tkaniva sa z najstaršieho tela vyberú kosti a uložia na kamennú plošinu.
Rodiny pozostalých niekedy čakajú aj niekoľko týždňov, kým si našetria na nákladný pohreb. Telá tak ostávajú v ich domovoch, kde sa konzervujú formaldehydom – čo môže byť tiež jedným z dôvodov, prečo nespôsobujú zápach.
Posvätná sila plná mystiky
Podľa legendy vznikla dedina Trunyan po tom, ako jeden z bratov z kráľovstva Surakarta nasledoval prenikavú vôňu stromu a rozhodol sa tu usadiť. Strom Taru Menyan vraj nerastie nikde inde na svete – aj viaceré pokusy o jeho presadenie zlyhali. Miestni ho považujú za najstarší strom na ostrove a jeho prítomnosť je základom nielen rituálov, ale celej identity komunity.
Trunyan je tiež dejiskom jedinečného duchovného rituálu Brutuk, ktorý sa koná raz ročne. Mladí slobodní muži po období duchovnej očisty predvádzajú tichý tanec duchov v maskách a šatách z banánových listov. Žiadna hudba – len pohyb a spojenie s neviditeľným svetom.
Záver
Trunyan patrí k miestam, kde smrť nie je koncom, ale návratom k prírode. Viditeľné, pomaly sa rozkladajúce telá pod holým nebom, v náručí zeme, pod ochranou posvätného stromu – pretože iba tak sa podľa Bali Aga môže duša opäť vrátiť do kolobehu života.
Ich jedinečný pohrebný rituál nie je len turistickou atrakciou – je predovšetkým prejavom hlbokej úcty k prírode, predkom a duchovnej rovnováhe. V čase, keď sa svet čoraz viac oddeľuje od prírody, Trunyan v tichosti pripomína, že život a smrť spolu súvisia, a že návrat k jednoduchosti môže byť tým najväčším aktom úcty.
