Príbeh Britky, ktorá všetko obetovala pre lásku. Dnes ju berú len ako slúžku.
Keď som sa pred jedenástimi rokmi vydávala, verila som, že láska prekoná všetko – kultúrne rozdiely, očakávania, predsudky. Bola som Britka, ktorá prijala islam ešte predtým, ako stretla svojho manžela. Nebol to akt z donútenia, ale z presvedčenia. No odvtedy, ako som vstúpila do jeho života a najmä do jeho rodiny, mám pocit, že som sa stala neviditeľnou.
Prispôsobila som sa. Viac, než si dnes sama dokážem predstaviť. Naučila som sa variť všetky tradičné pakistanské jedlá, ktoré jeho rodina obľubuje. Zmenila som šatník – z abaye a hijabu som prešla na shalwar kameez, lebo manželovi sa to páčilo viac. Zmenila som spôsob, akým rozprávam, ako sa správam, čo považujem za dôležité. Všetko preto, aby som zapadla. Aby som bola „dobrá manželka“.
Myslela som si, že ak sa budem dostatočne snažiť, nakoniec si ma zamilujú. No čím viac som dávala, tým menej som dostávala späť. A dnes, po troch deťoch, po rokoch varenia, starostlivosti, ticha a obetí, sa cítim len ako ich slúžka. Ako samozrejmosť. Ako neviditeľná pomocná sila.
Ani ma nepozdravia
Keď niekto z rodiny príde k nám domov, väčšinou ma ani len nepozdraví. Hovoria so mnou len vtedy, keď niečo potrebujú. S výnimkou jednej švagrinej – tá aspoň povie „ahoj“. Ostatní prechádzajú okolo mňa, akoby som bola nábytok.
Dnes mi napríklad svokra ráno prikázala, aby som navarila pre celú rodinu – pre pätnásť ľudí. Bez otázky, bez prosby. Urobila som to. Navarila som, obslúžila som ich, poumývala riad. A potom všetci odišli – bez toho, aby mi čo i len poďakovali. Išli pomáhať švagrovi a jeho žene do nového domu. Mňa tam nikto nevolal. A keď môj manžel navrhol, že môžem prísť, jeho sestra povedala: „A kto sa postará o deti?“ – myslela tým aj tie jej.
Matka, ktorá nemá právo na hlas
Keď mi svokra raz špelechla do tváre, že som už mala dokonalú rodinu so synom a dcérou, tak prečo som chcela tretie dieťa, skoro som odpadla. Moja najmladšia dcérka sa práve vtedy spokojne hrala na koberci. Vyžalovala som to svojmu mužovi. A viete, čo mi povedal? „Asi to povedala, lebo sa často sťažuješ na deti.“ Vždy svoju matku obraňuje. Zastáva sa jej. Mňa sa nezastane nikto.
Keď som po ťažkom pôrode ležala v nemocnici, jeho matka mu volala, že to nevyzerá dobre a mal by prísť. On odpovedal: „Nech sa o ňu postarajú doktori.“ A neprišiel. Zistila som to až nedávno. Vtedy mi došlo, že ak by som zomrela, asi by si z toho nerobil ťažkú hlavu.
Som úplne bezvýznamná.
Minulý rok sa švagor oženil. Jeho manželka pochádza priamo z Pakistanu a všetci v rodine ju zbožňujú. Hovoria o nej s láskou, venujú jej pozornosť, rešpekt, podporujú ju. Ja som v tejto rodine desať rokov. Dala som im všetko. No nedostala som nikdy nič späť.
Nežiarlim na ňu. Závidím jej len to, čo by malo byť samozrejmosťou – rešpekt.
Môj muž nikdy nie je doma.
Môj manžel nebýva doma často a ak je, nepomáha mi s deťmi, s domácnosťou, s ničím. Keď som mu po pôrode vyčítala, že dom je v strašnom stave a že jeho mama, ktorú sem priviedol „pomôcť“, neurobila nič, odsekol mi: „Veď som ju sem nevolal, aby upratovala. To je tvoja robota. Ona má byť pri bábätku.“
Nakoniec to skončilo tak, že po ťažkom pôrode som sa starala o dve staršie deti, domácnosť a aj o bábätko úplne sama.
Zaslužím si to?
Som vyčerpaná, unavená a totálne na dne. Nie som na tom najlepšie ani po zdravotnej stránke. Neviem, čo mám robiť. Ale viem jedno: toto si nezaslúžim. Nie som slúžka. Nie som nástroj. Nie som ozdoba do manželovej tradičnej rodiny. Som človek, ktorý si zaslúži rešpekt.
