Okrem havárie v Černobyle sa o podobných jadrových katastrofách v bývalom ZSSR hovorí len zriedkavo, resp. mnoho z nich udržiavali sovieti v utajení aj niekoľko rokov. Podobných nešťastí však bolo množstvo, no boli dokonale držané pred širokou verejnosťou v tajnosti. A takýmto prípadom je aj tzv. „City-40“, ktoré dnes nájdete na mape pod názvom Oziorsk.
Všetko to začalo po II. svetovej vojne…
V roku 1945 bolo z 12 pracovných táborov odvezených okolo 40 000 väzňov a spolu s jadrovými vedcami začali s výstavbou podzemných jadrových zariadení, ale aj celého komplexu City-40. Ruskí odsúdenci sa dohodli, že tam budú pracovať výmenou za menší trest. Dostali tak na výber – buď budú pracovať 25 rokov na Sibíri alebo 5 rokov v podzemí tajného mesta. Prvý jadrový reaktor bol postavený za 18 mesiacov. Robotníci však čoskoro zistili, že sa prihlásili na trest smrti. Nikto by pri takých vysokých úrovniach žiarenia neprežil dlhšie ako päť rokov.
Prvý komplex takéhoto druhu…
Bol to prvý sovietsky výrobný komplex plutónia a miesto až troch masívnych jadrových incidentov. Až do 90-tych rokov nebolo City-40 umiestnené na mape, neexistovali žiadne dopravné značky, ktoré by vás tam naviedli a jeho obyvatelia oficiálne neexistovali. Napriek úplnej izolácii však do dnešného dňa nemajú tamojší obyvatelia záujem opustiť toto uzavreté útočisko – väčšina z nich o takejto možnosti ani len neuvažuje. Je to akýsi zvláštny paradox uzavretých miest – fenomén, ktorý odštartoval Stalin, no ešte stále pretrváva. V roku 2001 ruská vláda uznala existenciu až 42 takýchto uzavretých miest, odhaduje sa však, že ich je ešte viac.
Obrovská kontaminácia…
Toto mesto sa dnes nazýva Oziorsk. Je to miesto zrodu sovietskeho programu jadrových zbraní a je známe tým, že ide o jedno z najviac kontaminovaných miest na planéte. Od svojho založenia v roku 1947 bolo obkolesené dvojitými ostnatými plotmi a monitorované ozbrojenými silami.
Ľudí do mesta nalákali najmä na vyššiu životnú úroveň, dobre platenú prácu, vzdelanie aj kvalitné bývanie. Obchody v uzavretých mestách boli vždy dobre vybavené, na rozdiel od iných obchodoch vo zvyšku krajiny. Ľudia si tam mohli zaobstarať exotické ovocie, dezerty, dobré oblečenie a parfumy, čo bol vtedy luxus. Odžili tam viac ako tri generácie aj napriek silnej kontaminácii regiónu, ktorá nastala neraz. Rádioaktívny odpad sa dostal aj do okolitých vôd. Jedno obzvlášť znečistené jazero – jazero Karachay, sa nazýva „jazero plutónia“ alebo „jazero smrti“.
Obyvatelia ani len netušili, kde žijú…
Medzi rokmi 1945 a 1957 uvoľnil reaktor veľké množstvo rádioaktívneho materiálu do celej oblasti. Vedci predpokladajú, že kontaminácia bola silnejšia, ako tá v Černobyle. Prirodzene, nerešpektovanie bezpečnosti vyústilo k obrovskej katastrofe, ku ktorej došlo v roku 1957. Nesprávne uskladnená podzemná nádrž kvapalného jadrového odpadu explodovala a kontaminovala vodné toky i tisíce kilometrov štvorcových územia, známeho ako východná Uralská rádioaktívna stopa. Následne zomrelo mnoho ľudí na rakovinu vyvolanú žiarením a iné choroby súvisiace so žiarením. Celkovo bolo vystavených žiareniu takmer 500 000 ľudí!
Úradníci však všetko zmietli pod koberec a obyvatelia si ani neboli vedomí toho, že žijú v rádioaktívnej oblasti. Sovieti tak robili to, v čom boli najlepší – ticho zakrývali skutočnosti a popierali reálne fakty takmer 3 desaťročia! Aj napriek všetkým týmto skutočnostiam žije v Oziorsku viac ako 80 000 ľudí. Väčšina obyvateľov je hrdá na to, že žije v uzavretom meste.
Do dnešného dňa je Oziorsk do značnej miery kontaminovaný a niekedy sa označuje ako „cintorín Zeme“. Tamojší obyvatelia boli vedení k presvedčeniu, že sú „vybraní“ Ruskom a dokonca sú hrdí na to, že sú občanmi uzavretého mesta.
Samira Goetschel, režisérka dokumentárneho filmu z roku 2016, ktorý niesol názov City-40, raz povedala médiám: „Vláda pre nich vytvorila raj. Mali všetko, čo potrebovali a ešte o niečo viac v porovnaní s okolitým svetom, kde vtedy nemali takmer nič. Boli štátom v štáte. Ich totožnosť bola vymazaná. Mimo mesta neexistovali. Pre mňa to bolo ako keby títo ľudia ani nežili v tejto dimenzii.“
Foto: boredpanda
